...tak keď budeš stará, dám Ťa do domova!

Autor: Jana Červenáková | 10.10.2018 o 19:03 | (upravené 10.10.2018 o 19:31) Karma článku: 4,73 | Prečítané:  1680x

Za trest. Chudobinec, starobinec - útulok pre chudobných starých ľudí - tak sa volali kedysi a všetci vedeli...Zariadenia sociálnych služieb. Tak sa volajú dnes. A vieme ? Môže byť pobyt v zariadení sociálnych služieb nie za trest? 

Neviem aká je správna odpoveď. Príbeh.

To naozaj musí byť takto? Moja mama bola profesorkou na strednej škole. Celé roky učila nemčinu,ale nielen to, snažila sa v mladých ľuďoch rozvíjať slušné správanie, vzťah a úctu k ľuďom, ku kultúre, k umeniu, a v našom mestečku bola považovaná za dámu zo starej školy – raz sa týždeň u kaderníčky, vždy upravená, klobúk, rukavičky. Celé roky. Mňa život odvial do zahraničia, otec zomrel a ona postupne zostarla, sama. Celé roky žila v našom mestečku a bolo pre ňu nepredstaviteľné opustiť svoj život, cintorín, kde leží otec, presťahovať sa do krajiny, kde nikoho nepozná, nevie jazyk. Starý strom nepresadíš.  Chodila som, koľko sa dalo, volala každý deň aj dvakrát...jej stav sa rokmi zhoršoval, starla a slabla. Pomáhala jej  najprv naša rodinná priateľka, našli sme ďalšiu a ďalšiu pomoc, ale prišiel deň, keď už nemohla zostať sama. Hľadali sme spoločne riešenie a ona sama sa rozhodla, že  veď máme tu v mestečku súkromný „domov dôchodcov“, možno by som mohla tam ísť. Pomohla mi ako vždy – prvá to vyslovila. Hanbím sa dnes za to, ale uľavilo sa mi. Dobre mami, bude to určite fajn, budeš tam mať rovesníkov, spoločnosť na debaty a na karty, nebudeš sama a bude o Teba dobre postarané. Zistím podmienky, vybavíme všetky papiere a bude to určite fajn.

Chvíľu to trvalo, ale všetko sme vybavili, nejakú dobu počkali a raz mi úplne nečakane zazvonil telefón...dobrý deň, uvoľnilo sa nám miesto, Vaša mamička môže nastúpiť...Maminka, tak môžeš nastúpiť, prídem a pomôžem Ti všetko prichystať, pobaliť veci, presťahovať, netráp sa.

Ten pocit, keď balíte mamu „ do tábora“. To čo cítite, sa nedá popísať. Toto aj toto, a toto tam asi nebudem potrebovať, toto necháme „doma“...a čo bude „tam“, keď toto tu je „doma“? Rozprávali sme sa o všetkom možnom, smiali sme sa, a súčasne mlčali o tom, čo robíme  a čo nás zajtra čaká. Ráno ešte učesať ku kaderníčke, aby dobre vyzerala, obliecť sa do najlepších šiat, naložiť veci do auta a previesť sa pár ulíc po meste.

Vitajte, toto je Anka, všetko Vám ukáže, vysvetlí...prosím máte všetky papiere, kde máte lieky?...toto bude Vaša izba, tu si uložte veci, pokojne sa vybaľte o hodinu budeme mať obed, už s Vami počítame, tak sa stretneme dole v jedálni.  Bože, aká malá skriňa a my máme toľko vecí. Ukladáme to najlepšie ako sa dá a mlčíme. Obe. Máme slzy na krajíčku, lebo už sa nedá pred tou ťažobou zatvárať oči, ale nechceme si to navzájom sťažovať. Asi by som sa mala na obed prezliecť, čo myslíš? Asi áno, maminka... no poď, zídeme spolu dole, nájdeme jedáleň a poobede ešte prídem, dobre? ...vošli sme spolu do jedálne a bolo to tu....Vy ste nová? No tam si sadnite, pri tom stole je voľné miesto a Vy tu nemáte čo robiť, to je len pre obyvateľov...maminka, tak sa kľudne naobeduj a ja prídem poobede...

Vyšla som von, sadla si do auta  a rozplakala sa. Čo som to spravila? Nebolo iné riešenie, dohodli sme sa a ja viem, dúfam, že to tam bude pre ňu dobré.  Keď som sa popoludní vrátila, mala v očiach prvý raz ten nevýslovný smútok. Nepovedala ani slovo sťažnosti, výčitky alebo čokoľvek iné a poslala ma čo najskôr preč. Maminka, budeme si volať a o dva týždne prídem.

Vydržala to tam dva roky. Bez slova výčitky alebo sťažností, ale ten smútok z jej očí už nikdy nezmizol.

Keď som prišla o dva týždne a uvidela ju, zastalo mi srdce. Moja mama, krásna stará dáma už nebola. Nebola ona a postupne nebol ani jej život.

  • mala ostrihané vlasy , lebo veď kto by sa jej tam o vlasy staral a už vôbec nie nejaká kaderníčka, tá čo tam raz za čas príde, len najmä strihá...
  • nemala oblečené svoje veci, ale to čo jej vybrali sestry , a vlastne už časť svojich vecí ani nemala, lebo veď všetko sa perie hromadne a kto by to tam delil a strážil...
  • stratila svoju slobodu...„táborový režim“ znamená, že vtedy sú raňajky, vtedy obed, vtedy večera, vtedy sa umývame, vtedy ste na rade s kúpaním, vtedy máme takýto spoločný program...
  • kávičku alebo čaj si nemôžete dať hocikedy, ale len vtedy a vtedy, ak vôbec..
  • na prechádzku, do knižnice, do cukrárne, do kostola už nepôjdete, veď nemá kto s Vami ísť...

Zmierila sa s tým a prežívala. Starla, slabla a chradla. Na jeseň už nevládala chodiť a zostala ležať, jej život ovládla tma, hlad a smäd. Prišla zima a keď sa zotmelo, nikto neprišiel, aby jej v izbe zasvietil – veď čo už môže starý človek chcieť, len spať... Jedlo – nech už bolo akékoľvek, položila často sestrička na stolík vedľa postele aj so šálkou čaju a niekedy – naozaj nie vždy, lebo niekedy si k nej niekto sadol, aby ju nakŕmil – ho odniesla nedotknuté, nevládala sa najesť sama...

Vyčítala som si, že som ju tam dala. Chcela som ju preložiť, dať niekam inam – nechcela. Nebola chudobná, ani výslovne zanedbaná, ani ťažko chorá. Len stará.

Zomrela. Bez toho, aby sa čo len raz sťažovala, niekoho obťažovala...pretrpela svoj koniec v tichosti – v zariadení sociálnych služieb, ale vlastne v chudobinci.

Áno, jeden z príbehov, ktorý som počula. Z tých lepších. Nebola v ňom ani zanedbaná zdravotná starostlivosť, ani nič, kvôli čomu by bolo potrebné sa sťažovať na Úrade pre dohľad, u zriaďovateľa, na polícii.

A áno, nie je to  tak  všade a vždy. Sú aj prípady, že osamelí starí ľudia žijú v tak žalostných podmienkach – v chudobe, v  chlade, bez dostatočnej hygieny a bez akejkoľvek pomoci a opatery - že pobyt v takomto zariadení zlepší ich život o 100 % v každej oblasti.

A áno, sú zariadenia - asi tak 5 zo 100 - kde je to naozaj tak, že byť tam nie je za trest.

Tak keď nebudeme mať to šťastie, že zomrieme včas , a budeme mať to šťastie, že v prípade potreby tam bude miesto, a ešte aj dosť opatrovateliek – lebo aj to, čo opatrovateľky niekedy zažívajú, sú samostatné príbehy, ale o tom inokedy,  tak možno budeme mať celkom príjemnú starobu.

Už len aby sme sa dožili smrti v zdraví....

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Marek Maďarič

Upratovačka nevycestovala, minister zostal (píše Marek Maďarič)

Ak minister Lajčák potreboval garancie, aby zostal v pozícii ministra, mal si ich pýtať aj od poslanca Marčeka.

SVET

Delegáti krajín v Marrakéši prijali Globálny pakt OSN

Na konferencií OSN sa v pondelok stretli zástupcovia z približne 150 krajín.


Už ste čítali?