..život nemá len dnes , ale má aj zajtra

Autor: Jana Červenáková | 3.9.2018 o 15:20 | Karma článku: 3,86 | Prečítané:  1432x

Neľahké písanie o tom, o čom možno nechcete ani počuť, ani čítať - o budúcnosti každého, o starobe, zomieraní a smrti...

Už je  to viac ako dva roky. Keď sa ma niekto spýta, čo v našej neziskovke VIATICUS robíme, tak odpoviem, že sa venujeme problémom súvisiacim so zomieraním a smrťou a nech si pozrie portál www.zomieranie.sk. A hneď príde odstup, údiv, zdesenie, a strach v očiach...a potom takmer vždy príbeh, ktorý sa už stal, ale súvisí s tým, o čom sa mlčí -  so starobou, s chorobou, so zomieraním, so smrťou.

Dva roky sa snažíme zmapovať šedú zónu, v ktorej sa každodenne odohrávajú dramatické a smutné príbehy ľudí, ktorých život sa ráta na dni, možno týždne,  a ktorým už stratégie a  koncepcie  štátu do roku 2100  nepomôžu.  Sú anonymnými obeťami zvrátených  priorít  štátu za posledné desaťročia, ktorý si neplní svoju psiu povinnosť – postarať sa o slabých a bezmocných. Preto tu budem postupne písať o tom, čo asi nechcete počuť, o čom asi nechcete čítať ale kvapka ku kvapke...keď si ľudia nepomôžu sami, nikto im nepomôže.

Za tie dva roky som sa naozaj veľa dozvedela o tom, čo prežívajú jednotlivci aj celé rodiny, keď sú konfrontovaní s problémom starostlivosti o starého,  ťažko chorého alebo zomierajúceho človeka - o boji s byrokraciou, zúfalstve a bezmocnosti, bolesti zo  straty...viem toho toľko, že pokojne môžem napísať : starí a zomierajúci ľudia sú na absolútnom okraji záujmu spoločnosti.

Príbeh  osemdesiatročnej pani, ktorej lekár cez otvorené dvere zakričal jej diagnózu  „...máte akútnu leukémiu, viete čo to znamená, pripravte rodinu...“. Nie choroba samotná, ale spôsob ako sa o nej dozvedela bol pre ňu zničujúci...

Príbeh príbuzných inej  babičky, ktorým oznámili, že pani má viac ako 80 rokov a v týchto prípadoch už pacientov po cievnej  mozgovej príhode  vlastne neliečia a nechávajú tomu voľný priebeh. A tak je babička po prekonanej cievnej mozgovej príhode  vlastne v poriadku,  len nerozpráva a možno mohla...

Rozprávanie lekárov o tom, ako si príbuzní odmietli  prevziať ležiaceho pacienta domov, lebo už sa vystriedali pri starostlivosti všetci,  už nemajú dovolenku, nevedia čo s ním... a  tak  prestanú dvíhať telefóny a lekári sa  nevedia  s nimi skontaktovať...

A potom rozprávanie pani z mestského úradu o tom, ako susedia volali, že  nechodiacu babičku zo 7.poschodia  vyložili „saniťáci“  pred domom na lavičku. Babička nechodí, nerozpráva, sedí tam s igelitkou a plače...

.. a príbeh sestry, ktorá prišla do nemocnice za zomierajúcim bratom, ešte žil, ale už ležal nahý na posteli. Vraj aby s ním „..potom mali menej roboty..“

Toto sú príbehy skutočných ľudí, majú mená, adresy. Kedysi boli mladí a plní sily- Mali svoj život, svoje rodiny, niekam patrili, niečo dokázali. A potom zostarli, ochoreli a koniec ich života sa priblížil. Zrazu sú na príťaž.

Babička sa nevie u doktora zobliecť a obliecť tak rýchlo, ako mladík. Tak nech sa teda radšej nevyzlieka a len porozpráva čo a ako - a tak  pán doktor nemá ako zistiť, že ma na prsníku  prejavený karcinóm lebo ju vlastne roky nevidel vyzlečenú...

Zdravotníctvo nie je výnimkou Buďme úprimní ! Ako často vidíte nervózne reakcie kupujúcich v rade pred pokladňou, keď deduško pomaly vykladá nákup? Často...A komentáre mladých ľudí ráno v MHD? Postaviť sa a uvoľniť miesto? Vzácna výnimka...

A čo sa stane, keď zostarnú a zoslabnú tak, že už nemôžu byť sami? Rodina je na prvom mieste s pomocou. Je, ak môže – a niekedy aj chce - byť ... A čo ak rodina nie je, lebo nie je...lebo nemôže...lebo nechce...

Vtedy to začne. Potrebujete umiestniť svoju milovanú mamu  po cievnej mozgovej príhode  do  zariadenia, kde by sa o ňu s láskou starali, bola by v bezpečí, mala by všetko čo potrebuje a vy by ste nemali pocit, že ste ju tam „odložili“. Naopak, že je to lepšie,  ako keď sa o ňu na diaľku staráte striedavo s bratom – neustále riešite opatrovateľku, na ktorú by ste sa mohli spoľahnúť  a nie je jednu ale tri, lebo 24 hodinová starostlivosť to vyžaduje, cestujete každý tretí deň 150 km tam a 150 km späť, aby ste všetko skontrolovali, urobili nákup a uvarili. Medzitým každú hodinu voláte a kontrolujete, či jedla, či zobrala lieky, či dobre  spala. A popritom máte rodinu, prácu. Vyčerpali ste už celú dovolenku, OČR, aj trpezlivosť svojho zamestnávateľa a rodiny . A tak sa rozhodnete lebo musíte.

Začnete hľadať  pobytové zariadenie sociálnych služieb -  verejné, neverejné – nejaké. Každý, kto toto zažil, vám potvrdí, že je to tortúra. Musíte bojovať sami so sebou a so všetkým naokolo. S byrokraciou - papiere, papiere...a potom s tým najťažším – nájsť miesto v zariadení. Najprv zisťujete, ktoré je najbližšie a najlepšie...teda podľa toho, čo ľudia hovoria...stojí síce veľa, ale je to predsa mama, zložíme sa s bratom... prídete tam a prosíte. „Chápeme, ale nemáme voľné miesto...zapíšeme vás do poradovníka...“ a tak hľadáte ďalej...Už nemusí byť najbližšie, ale nech je aspoň dobré...skúšate ďalej....voláte, navštevujete ďalšie a ďalšie....“zapíšeme vás do poradovníka...“

Uvedomíte si, realitu ! Niekto musí zomrieť, aby sa uvoľnilo miesto a poradovník posunul, lebo z týchto zariadení sa ináč neodchádza...

To naozaj funguje takto? Áno. Toto všetko, som si za tie dva roky vypočula, prečítala. Cez vzlyky a slzy. A keď sa to už stalo, tak už nič nechceli riešiť. Chceli len zabudnúť dúfajúc, že sa niečo stane, aby keď sa to bude diať znova, týkať niekoho blízkeho alebo ich samých, aby sa stal zázrak a všetko  bolo ináč.

Ale za tie dva roky som videla aj niečo iné.

Spoznala som lekárov, sestričky, ošetrovateľky a zdravotníkov, ktorých starí a chorí neobťažujú, a aj keď vedia, že liečba už neexistuje, sú so zomierajúcim človekom do konca, neliečia ale prinášajú pomoc a úľavu. Nedocenení spoločnosťou a často aj inými  lekármi.

Spoznala som nesmierne obetavých ľudí v zariadeniach sociálnych služieb. Mimochodom, boli ste niekedy v takom zariadení? Neboli? Ja áno... v mnohých. V skvelých, dobrých ale aj  takých, kde sa neviete nadýchnuť. Poznámka, že bábätka voňajú a starí ľudia smrdia, nie je na to odpoveď. Nepoznám veľa profesií, ktoré sú tak náročné a tak nedocenené ako práca v týchto zariadeniach. Chcem veriť, že všade robia čo môžu, lebo podmienky za  akých tieto  zariadenia  dnes existujú, sú dramatické – nerovnaký prístup k verejným a neverejným zariadeniam zo strany štátu a samospráv, selektívna finančná podpora len niektorým, definovanie oprávnených nákladov na sociálne služby  postavené na hlavu ... Za koľko peňazí by ste boli ochotní každý deň vymieňať plienky, zabezpečovať hygienu, kŕmiť a niekedy do nekonečna vysvetľovať? Minimálna mzda by vám stačila? Lebo s tou sa všade kalkuluje a tak väčšina zariadení zápasí s nedostatkom kvalifikovaných a empatických zamestnancov. A tí, čo aj za týchto podmienok zostávajú, sú často vyčerpaní, vyhorení ...

A  spoločnosť? Vidieť v televízii  statočné šéfky zariadení ako bojujú o prežitie – nie o zisk, ale o prežitie -o to, aby nemuseli zariadenia zatvoriť ...lebo už aj tak pýtajú od klientov priveľa a nemajú už z čoho straty vykrývať...Ale čo bude s babičkami a deduškami?

Neandertálec nevyhynul, len drieme v temnotách ľudskej duše. No nikdy by nemal ovládať naše  správanie, najmä nie vtedy, keď oproti nám stojí bezmocný človek na konci života. Človek,  ktorý sa už sám brániť nedokáže.  Dnes on a zajtra  my, lebo život nemá len dnes  ale má aj zajtra.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Za zostrelenie lietadla viní Rusko Izrael. Čo bude ďalej

Prinášame scenáre vývoja v Sýrii.

ŠPORT

Sagan a boj o celkové poradie? V rozhovore to jasne vysvetlil

Peter Sagan poskytol zaujímavý rozhovor.


Už ste čítali?