reklama

..život nemá len dnes , ale má aj zajtra

Neľahké písanie o tom, o čom možno nechcete ani počuť, ani čítať - o budúcnosti každého, o starobe, zomieraní a smrti...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Už je to viac ako dva roky. Keď sa ma niekto spýta, čo v našej neziskovke VIATICUS robíme, tak odpoviem, že sa venujeme problémom súvisiacim so zomieraním a smrťou a nech si pozrie portál www.zomieranie.sk. A hneď príde odstup, údiv, zdesenie, a strach v očiach...a potom takmer vždy príbeh, ktorý sa už stal, ale súvisí s tým, o čom sa mlčí - so starobou, s chorobou, so zomieraním, so smrťou.

Dva roky sa snažíme zmapovať šedú zónu, v ktorej sa každodenne odohrávajú dramatické a smutné príbehy ľudí, ktorých život sa ráta na dni, možno týždne, a ktorým už stratégie a koncepcie štátu do roku 2100 nepomôžu. Sú anonymnými obeťami zvrátených priorít štátu za posledné desaťročia, ktorý si neplní svoju psiu povinnosť – postarať sa o slabých a bezmocných. Preto tu budem postupne písať o tom, čo asi nechcete počuť, o čom asi nechcete čítať ale kvapka ku kvapke...keď si ľudia nepomôžu sami, nikto im nepomôže.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Za tie dva roky som sa naozaj veľa dozvedela o tom, čo prežívajú jednotlivci aj celé rodiny, keď sú konfrontovaní s problémom starostlivosti o starého, ťažko chorého alebo zomierajúceho človeka - o boji s byrokraciou, zúfalstve a bezmocnosti, bolesti zo straty...viem toho toľko, že pokojne môžem napísať : starí a zomierajúci ľudia sú na absolútnom okraji záujmu spoločnosti.

Príbeh osemdesiatročnej pani, ktorej lekár cez otvorené dvere zakričal jej diagnózu „...máte akútnu leukémiu, viete čo to znamená, pripravte rodinu...“. Nie choroba samotná, ale spôsob ako sa o nej dozvedela bol pre ňu zničujúci...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Príbeh príbuzných inej babičky, ktorým oznámili, že pani má viac ako 80 rokov a v týchto prípadoch už pacientov po cievnej mozgovej príhode vlastne neliečia a nechávajú tomu voľný priebeh. A tak je babička po prekonanej cievnej mozgovej príhode vlastne v poriadku, len nerozpráva a možno mohla...

Rozprávanie lekárov o tom, ako si príbuzní odmietli prevziať ležiaceho pacienta domov, lebo už sa vystriedali pri starostlivosti všetci, už nemajú dovolenku, nevedia čo s ním... a tak prestanú dvíhať telefóny a lekári sa nevedia s nimi skontaktovať...

A potom rozprávanie pani z mestského úradu o tom, ako susedia volali, že nechodiacu babičku zo 7.poschodia vyložili „saniťáci“ pred domom na lavičku. Babička nechodí, nerozpráva, sedí tam s igelitkou a plače...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

.. a príbeh sestry, ktorá prišla do nemocnice za zomierajúcim bratom, ešte žil, ale už ležal nahý na posteli. Vraj aby s ním „..potom mali menej roboty..“

Toto sú príbehy skutočných ľudí, majú mená, adresy. Kedysi boli mladí a plní sily- Mali svoj život, svoje rodiny, niekam patrili, niečo dokázali. A potom zostarli, ochoreli a koniec ich života sa priblížil. Zrazu sú na príťaž.

Babička sa nevie u doktora zobliecť a obliecť tak rýchlo, ako mladík. Tak nech sa teda radšej nevyzlieka a len porozpráva čo a ako - a tak pán doktor nemá ako zistiť, že ma na prsníku prejavený karcinóm lebo ju vlastne roky nevidel vyzlečenú...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zdravotníctvo nie je výnimkou Buďme úprimní ! Ako často vidíte nervózne reakcie kupujúcich v rade pred pokladňou, keď deduško pomaly vykladá nákup? Často...A komentáre mladých ľudí ráno v MHD? Postaviť sa a uvoľniť miesto? Vzácna výnimka...

A čo sa stane, keď zostarnú a zoslabnú tak, že už nemôžu byť sami? Rodina je na prvom mieste s pomocou. Je, ak môže – a niekedy aj chce - byť ... A čo ak rodina nie je, lebo nie je...lebo nemôže...lebo nechce...

Vtedy to začne. Potrebujete umiestniť svoju milovanú mamu po cievnej mozgovej príhode do zariadenia, kde by sa o ňu s láskou starali, bola by v bezpečí, mala by všetko čo potrebuje a vy by ste nemali pocit, že ste ju tam „odložili“. Naopak, že je to lepšie, ako keď sa o ňu na diaľku staráte striedavo s bratom – neustále riešite opatrovateľku, na ktorú by ste sa mohli spoľahnúť a nie je jednu ale tri, lebo 24 hodinová starostlivosť to vyžaduje, cestujete každý tretí deň 150 km tam a 150 km späť, aby ste všetko skontrolovali, urobili nákup a uvarili. Medzitým každú hodinu voláte a kontrolujete, či jedla, či zobrala lieky, či dobre spala. A popritom máte rodinu, prácu. Vyčerpali ste už celú dovolenku, OČR, aj trpezlivosť svojho zamestnávateľa a rodiny . A tak sa rozhodnete lebo musíte.

Začnete hľadať pobytové zariadenie sociálnych služieb - verejné, neverejné – nejaké. Každý, kto toto zažil, vám potvrdí, že je to tortúra. Musíte bojovať sami so sebou a so všetkým naokolo. S byrokraciou - papiere, papiere...a potom s tým najťažším – nájsť miesto v zariadení. Najprv zisťujete, ktoré je najbližšie a najlepšie...teda podľa toho, čo ľudia hovoria...stojí síce veľa, ale je to predsa mama, zložíme sa s bratom... prídete tam a prosíte. „Chápeme, ale nemáme voľné miesto...zapíšeme vás do poradovníka...“ a tak hľadáte ďalej...Už nemusí byť najbližšie, ale nech je aspoň dobré...skúšate ďalej....voláte, navštevujete ďalšie a ďalšie....“zapíšeme vás do poradovníka...“

Uvedomíte si, realitu ! Niekto musí zomrieť, aby sa uvoľnilo miesto a poradovník posunul, lebo z týchto zariadení sa ináč neodchádza...

To naozaj funguje takto? Áno. Toto všetko, som si za tie dva roky vypočula, prečítala. Cez vzlyky a slzy. A keď sa to už stalo, tak už nič nechceli riešiť. Chceli len zabudnúť dúfajúc, že sa niečo stane, aby keď sa to bude diať znova, týkať niekoho blízkeho alebo ich samých, aby sa stal zázrak a všetko bolo ináč.

Ale za tie dva roky som videla aj niečo iné.

Spoznala som lekárov, sestričky, ošetrovateľky a zdravotníkov, ktorých starí a chorí neobťažujú, a aj keď vedia, že liečba už neexistuje, sú so zomierajúcim človekom do konca, neliečia ale prinášajú pomoc a úľavu. Nedocenení spoločnosťou a často aj inými lekármi.

Spoznala som nesmierne obetavých ľudí v zariadeniach sociálnych služieb. Mimochodom, boli ste niekedy v takom zariadení? Neboli? Ja áno... v mnohých. V skvelých, dobrých ale aj takých, kde sa neviete nadýchnuť. Poznámka, že bábätka voňajú a starí ľudia smrdia, nie je na to odpoveď. Nepoznám veľa profesií, ktoré sú tak náročné a tak nedocenené ako práca v týchto zariadeniach. Chcem veriť, že všade robia čo môžu, lebo podmienky za akých tieto zariadenia dnes existujú, sú dramatické – nerovnaký prístup k verejným a neverejným zariadeniam zo strany štátu a samospráv, selektívna finančná podpora len niektorým, definovanie oprávnených nákladov na sociálne služby postavené na hlavu ... Za koľko peňazí by ste boli ochotní každý deň vymieňať plienky, zabezpečovať hygienu, kŕmiť a niekedy do nekonečna vysvetľovať? Minimálna mzda by vám stačila? Lebo s tou sa všade kalkuluje a tak väčšina zariadení zápasí s nedostatkom kvalifikovaných a empatických zamestnancov. A tí, čo aj za týchto podmienok zostávajú, sú často vyčerpaní, vyhorení ...

A spoločnosť? Vidieť v televízii statočné šéfky zariadení ako bojujú o prežitie – nie o zisk, ale o prežitie -o to, aby nemuseli zariadenia zatvoriť ...lebo už aj tak pýtajú od klientov priveľa a nemajú už z čoho straty vykrývať...Ale čo bude s babičkami a deduškami?

Neandertálec nevyhynul, len drieme v temnotách ľudskej duše. No nikdy by nemal ovládať naše správanie, najmä nie vtedy, keď oproti nám stojí bezmocný človek na konci života. Človek, ktorý sa už sám brániť nedokáže. Dnes on a zajtra my, lebo život nemá len dnes ale má aj zajtra.

Jana Červenáková

Jana Červenáková

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Robila som v živote kadečo - viac aj menej zmysluplné, nič z toho však neľutujem. 15 rokov zblízka pozorujem zdravotníctvo a sociálne veci , niekedy s nemým úžasom...Povedala som si, že to nemožno nechať len tak, lebo aj ja stanem obeťou týchto systémov. Založila som NO VIATICUS aby sa to zmenilo - postoje spoločnosti k starým, ťažko chorým a zomierajúcim - k bezmocným... A o tom budem písať, lebo verím, že každý z nás je človekom, viem, že starobe a smrti sa nedá ujsť ale dúfam, že nič nemusí byť vždy tak, ako to je dnes... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu